Podzemní nemocnice v Budapešti má připomínat hrůzy války
S přívlastkem „podzemní“ bývá nejčastěji spojené slovo kryt nebo bunkr, nemocnice už méně. Ale jak podzemní nemocnice, tak kryt, vlastně dva v jednom, se nachází v Budapešti, v hloubi země pod Budínským hradem. Dnes už se tam však nikdo před bombardováním neskrývá, ani neléčí. Je to muzeum ve skále, ale je to také labyrint a hrůzostrašné místo.
Letecký poplach je imitovaný, ale takáto istá siréna oznamovala nálet aj pred vyše šesť a pol desaťročím. A valili sa dnu ranení. Bolo tu pre nich 200 miest, ale na vrchole bombardovania, keď aj Nemci, aj Rusi ničili všetko, čo sa dalo, a nad povrchové nemocnice boli už zrovnané so zemou, nuž, vtedy tu bolo aj tisíc ranených.
Hudba na smrt
O tom píše v knihe návštev aj istá Anna B. z Holandska, ktorá tu bola vtedy ako spolupracovníčka Červeného kríža. Neboli lieky, nebolo nič, obväzy dávali dole mŕtvym, oprali ich pre ďalšie použitie.
Neviem, či slávnu speváčku z vojnového obdobia, fatálnu Katalin Karádiovú tu púšťali trpiacim, raneným, sestričkám, lekárom, ale mohli. Dnes to dokresľuje atmosféru. Každý Maďar vie, že je to hlas z rádia, ktorý odprevádzal vojakov na front a vítal ranených, okyptených.
A tu, v podzemných chodbách, v dnešnom múzeu, nie sú ani teraz vitríny s fotografiami, ale neuveriteľne hodnoverné voskové figuríny, dobové prístroje, dokonca aj stará sanitka s pôvodnou výbavou. Rovnako sú tu aj operačné sály s postavami lekárov s nádobou, v ktorej sú zakrvavené obväzy, ako keby ich použili pred chvíľou.
Dodnes horor
Nepopieram, miestami je to ako horor. Ale čo to je oproti skutočným hrôzam vojny! „Sme v skutočnej inštitúcii, ktorá v rokoch 1944-45 naozaj fungovala, a potom aj počas revolúcie roku 1956,“ hovorí Gábor Tatai, výkonný riaditeľ takzvanej verejnoprospešnej spoločnosti, ktorá toto nemocničné múzeum v skalách prevádzkuje.
A pokračuje: „Nepoznám niečo podobné v Európe. Bunker, ktorý bol vojnovou nemocnicou, je obnovený v pôvodnom stave a možno ho navštevovať ako múzeum. Nuž, je to v medzinárodnom meradle rarita.“
Takisto je zriedkavé, aby podobné niečo bolo v srdci mesta. Tu je to pod Budínskym hradom. Cez vojnu boli hore vládne úrady. Preto pôvodne prerobili chodby vyryté v krasovej pôde na protiletecký kryt. Neskôr prišiel nápad zariadiť kompletnú nemocnicu.
Po vojne tu vyrábali aj lieky. Labyrint slúžil pre účely civilnej obrany a bol udržiavaný až do roku 2000. Všetky zariadenia v ňom museli byť funkčné. Veď na tejto strane železnej opony človek nikdy nevedel, kedy nás tí imperialisti prepadnú.
Uvědomit si hodnotu míru
Vtedy tu ešte neboli tieto voskové figúry, či už v bielom plášti, alebo na posteliach, s tvárou skrivenou od bolesti, zakrytých pokrovcami v obrovskej sále i v márnici, na operačnom či pôrodníckom stole. Ozaj, narodilo sa tu počas vojny šesť chlapcov a jedno dievča. Po tých hororových, hoci iba umelých scénach, je to až dojemná informácia.
Takisto by som odporúčal do pozornosti slová mladého šéfa tohto múzea. Vôbec neznejú pateticky, prázdno, ako klišé. „V záujme toho, aby mládež spoznala hodnotu mieru, musí vedieť, aká bola vojna, aké boli dôsledky bojov. To je jeden z našich cieľov. A druhý? Prezentovať to, že skutočnými hrdinami sú tí, ktorí ľudí liečia, a nie tí, ktorí ich zabíjajú," povedal Gábor Tatai.
A ešte niečo: „Jednoznačným odkazom je aj to, že toto mesto, táto krajina už bola aj v oveľa ťažšej situácii ako teraz, a postavila sa na nohy. Myslím si, že pri skutočnom pochopení súčasnej krízy hodno si pozrieť túto výstavu, veľmi pomáha.“
Související
-
Jako dětský voják miny pokládal, teď je likviduje
Není mnoho zemí světa, kde mělo smysl otevírat muzeum min. Snad jen dvě - Afghánistán a Kambodža. V Kambodži bylo během vlády Rudých Khmerů i následné občanské válk...
-
Kábulské Národní muzeum vstává z mrtvých
Před 30 lety patřily sbírky muzea v Kábulu k nejbohatším a nejcennějším v celém regionu a Národní muzeum v Kábulu se řadilo mezi přední světová muzea. Po letech boj...
