Do posilovny ji vodí labrador
Sportovní instruktoři dobře vědí, že s vyhlídkou na blížící se léto se tradičně plnívají fitnescentra. Lidé se snaží dostat do formy, protože si uvědomují, že s teplejším počasím se budou muset vzdát svých dosavadních kompliců: zimních kabátů a silných svetrů, které jim až doposud pomáhaly zakrývat nežádoucí špeky. Zavedu vás do jedné španělské posilovny, kde mě zaujala neobvyklá dvojice cvičenců: Manuela a její pes Jonás.
Keď som prvýkrát zbadala Manuelu a jej psíka, ako svorne vchádzajú do fitness centra, priznám sa, zostala som prekvapená. Prešla som posilňovne v rôznych kútoch sveta, no nevidomého cvičenca som ešte nikdy nikde nevidela.
Urastený labrador majestátne viedol svoju paničku do ženskej šatne. A ja som zrazu nevedela, či sa narýchlo nevymotať zo stroja a neisť im pomôcť. Napokon som však zostala sedieť a cvičiť. Vo fitcentre som bola nová, a tak som nevedela, či by som pre mňa neznámu dvojicu len zbytočne nezaskočila.
V ten deň som potom viac než vlastnému cvičeniu venovala pozornosť tomu, ako sa po sále, plnej železných strojov, pohybuje nevidomá Manuela a jej vodiaci pes. Poviem vám, načisto ma to fascinovalo. Keď Manuela cvičí, psík ju sprevádza od stroja ku stroju. Kým ona s vervou dvíha železo, Jonás leží na zemi a labky ma preložené jednu cez druhú.
Manuela mi hovorí, že cvičiť začala kvôli chorobe. Keď mala po štyridsiatke, objavili jej v hlave nádor. Po komplikovanej operácii začala strácať nielen zrak, ale aj svalovú hmotu. Lekári jej odporučili začať s cvičením v posilňovni. „Cvičenie sa mi zapáčilo,“ hovorí mi Manuela. „Cítim sa oveľa agilnejšia, pretože kvôli slepote som i tak dosť nemotorná,“ hovorí.
Manuela mi vysvetlí, že zmocnieť potrebovala aj preto, že po úplnej strate zraku na zdvíhanie predmetov používa len jednu ruku. Tou druhou sa musí orientovať, nahmatávať okolie. A preto sa spočiatku ľahko unavila. Dnes už má síl dosť na to, aby jednou rukou uniesla aj ťažšie predmety.
54-ročná Manuela však nikdy predtým nešportovala. „Nie, nie, bola som ženou v domácnosti. Hoci som bola vždy veľmi aktívna, do posilňovne som predtým nikdy nezašla. Na šport mi jednoducho neostával čas. Veď som sa musela starať o byt, a o deti,“ hovorí. Koľko ich Manuela má? „Štyri, dnes už sú dospelé.“
Čo bolo pre ňu potom, ako sa po strate zraku rozhodla začať pravidelne cvičiť, najťažšie? „Bolo mi veľmi nepríjemné vždy prosiť o pomoc druhých. Operácie som totiž mala dve, a celkom som o zrak prišla až po tej druhej. Dovtedy som ako tak videla, rozpoznávala som aspoň siluety. Najťažšie pre mňa bolo začať sa obracať na druhých a byť odkázaná na pomoc pri pohybe v posilňovni,“ spomína.
Manuela mi hovorí, že často zápasila s hanblivosťou a mala pred ľuďmi ostych. Preto jej veľmi pomohlo, keď od Národnej slepeckej organizácie dostala psíka Jonása. „Má päť rokov. Vlastne včera mal narodeniny. Celkom som na to zabudla, budem mu musieť upiecť tortu. Jonás a ja tvoríme zohraný pár,“ smeje sa Manuela a Jonás vrtí chvostom, pretože vie, že reč je o ňom.
Manuela je momentálne zdravotne fit a vraví, že pravidelné cvičenie je dodáva síl a chuti do života. Preto sa už len spytujem majiteľa fitnescentra Pedra, či sa niekedy na psieho návštevníka niekto sťažoval. „Nie, za celé tie roky nikto. Okrem iného, je na to zákon, že sem nevidomý môže so psíkom prísť. Ale i tak sa mi nikto ešte nesťažoval,“ dodáva.
