Pingpongdoki dostal v Budapešti pamětní desku

Pingpongdoki - takto familiárne ho nazývali aj za života, ale ani teraz sa o ňom nehovorí ináč. Jeho ctené meno je Sándor Faragó. Zomrel na rakovinu pred rokom ako 63-ročný. No zanechal po sebe hnutie a sieť klubov "polnočného pingpongu" v celej krajine.

Maďarský spolok polnočných majstrovstiev - to je zasa názov organizácie, ktorá zastrešuje snahy o záchranu potulujúcich sa detí a mládeže pred drogami, alkoholom a inými hrozbami nočného života. Dnes už funguje po celom Maďarsku 35 klubov, v ktorých sa zväčša v piatok a sobotu večer - v noci - hrá stolný tenis v takom prostredí, kde zaručene nie je alkohol, ani drogy, ani cigarety.

Ale poďme pekne po poriadku. Detský psychiater liečil drogovo závislé deti už v 70. rokoch. V 80. vymenil kliniku za post obvodného lekára v Starom Budíne, kde už vtedy stála paneláková džungľa so všetkým, čo k tomu patrí, teda aj s deťmi, ktoré sa na sídlisku nudili a potulovali.

Doktor Faragó sa rozhodol pre stolný tenis. Keď sa ho pýtali, prečo práve pingpong, odpovedal jednoducho: zdalo sa mu to najlacnejšie, sám vynikajúco hral a náhodou mal doma jeden stôl. To sa už písali 90. roky, predsa nebolo jednoduché zmeniť čakáreň v obvodnej ordinácii detského lekára na pingpongový parket.

Kolegovia a úrady ho považovali za šialenca, keď pred nimi argumentoval tým, že rozsiahla miestnosť je od ôsmej večer do rána nevyužitá a nič sa tam nedeje. Na vlastnú päsť teda v čakárni umiestnil svoj pingpongový stôl a čakal. Neuplynuli tri týždne, a v ordinácii už trieskalo do malej bielej plastikovej loptičky 30 mladých ľudí.

To bol teda zárodok, z ktorého sa rozvinulo už spomínané celoštátne hnutie s niekoľkými desiatkami týchto nočných klubov, v ktorých si volia mladí ľudia namiesto drog a alkoholu spoločné športovanie. Pingpongový "doki" dal aj názov tomuto hnutiu: Mesačný svit. Možno tým myslel aj na to, že ide prevažne o deti, ktoré nepoznajú slnečnú stránku života?

Blahodarné účinky tohto spôsobu liečby sa prejavili aj v iných chorých oblastiach, ako je, povedzme, rasizmus. On sám, doktor Sándor Faragó o tom hovorí na archívnej nahrávke takto: "V stredisku pre pomoc rodinám funguje takýto nočný klub s jedným pingpongovým stolom, kde chodili prevažne rómske deti. Cítili sa tam veľmi dobre. Raz v noci ich však navštívila skupina skinheadov. Nočnú službu mala mladá žena, na chvíľu jej stuhla krv, ale sa geniálne vynašla, keď zvolala: Ako dobre, že ste prišli, dostanete pingpongovú raketu a hrajte. Takže namiesto toho, aby sa začali biť, hrali stolný tenis. Odvtedy, keď sú väčšie súťaže, zloženie družstva tohto obvodu vyzerá takto - polovicu tvoria Rómovia, polovicu skinheadi."

Minulý víkend odhalili pingpongovému doktorovi pamätnú tabuľu na múre starobudínskej ordinácie, kde sa to celé začalo. Na letáčikoch, ktoré rozdávali v dave, ktorý sa tam zišiel, bolo aj krátke curriculum vitae Sándora Faragóa. Rád z neho zacitujem aj ja:

"Väčšinu svojich rozmanitých nápadov som uskutočnil. Ale aj tak som predovšetkým synom svojej 90-ročnej matky, manželom, otcom, dedkom, priateľom a lekárom. A som najmä nevyliečiteľný optimista. Ťažko strácam svoju dobrú náladu a vieru, že svet je krásny a bude stále lepší. Je to údajne aj znakom demencie, ale ja verím, že to tak nie je."