Španělské ženy už mohou dýchat volněji
O tom, jak během Frankova režimu trpěly běžné ženy, může padesátnice Sacramento i její vrstevnice vyprávět celé hodiny. Neměly téměř žádný přístup ke vzdělání, musely strpět naprostou kontrolu nejdříve ze strany otce a pak manžela. Očekávalo se od nich jediné: že jednou budou vzorné manželky a ještě vzornější matky. I když se některé povedlo zahájit a rozjet vlastní podnikání, podepisovat za ni musel manžel, protože ženy během režimu podpisové právo neměly. Zacházelo se s nimi jako s nesvéprávnými bytostmi.
Keď si mladé dievča vyhliadol nejaký nápadník, pre dievča to znamenalo nie uvoľnenie, ale naopak stratu aj toho mála voľnosti, ktoré dovtedy malo. Sacramento mi rozpráva, ako to bolo v jej prípade: „Môj nápadník ma chodieval čakať pred prácu. Odtiaľ sme išli k nám domov. Tam sme sa usadili na gauči, moja matka sedela obďaleč a nespustila z nás oči. Väčšinou sme hrávali karty alebo domino, aby sme si nejako vyplnili čas. Mama bola stále pri nás a všetko pozorovala a počúvala. Pamätám si, ako sa on neustále díval na hodinky, lebo chcel už čo najskôr odísť.“
Odísť však nápadník nemohol prv, než si povinne u svojej vyvolenej neodsedel každý deň aspoň dve hodiny. A takto to v prípade Sacramento a jej neskoršieho manžela, Valeriana, išlo celých päť rokov. Kým však on, po návšteve dievčaťa, čím rýchlejšie trielil za kamarátmi na pivo, Sacramento už s kamarátkami von nesmela.
„Keďže som už mala nápadníka, tak sa nepatrilo ísť s kamarátkami von, napríklad do kina alebo na kávičku. Kdeže! Nie, nie,“ spomína. A tak Sacramento musela sedieť zavretá doma. S výnimkou nedele, keď ju pustili s mládencom do kina, ale aj to iba vtedy, ak on od rodičov vypýtal povolenie.
Takto to postupne išlo so všetkými dievčatami provinčného španielskeho mesta. Cítili sa síce ukrivdené, vedeli, že za všetkým tkvie mačizmus, ale protestovať ich ani nenapadlo. Všetky postupne ostávali zavreté doma a šetrilo sa na sobáš.
Ešte aj po tom, ako sa Sacramento vydala a s manželom si vyrazili na prechádzku alebo do kaviarne, často sa zháčila. „Preboha, veď je už polnoc, čo robím takto neskoro vonku?“ pýtala sa. Na dlhé roky prísnej kontroly zo strany rodičov sa len tak ľahko zabudnúť nedalo.
Sacramento má dve deti, syn José má 22 rokov a priateľku si našiel pred rokom. 18-ročná Veronica chodí s Enriquem od šestnástich. Mama dcéru nijako neobmedzuje. „Nie, nie. Mne sa páči, že dnes už to nie je také prísne ako za mojich čias. Je ale pravda, že dnešní mladí si užívajú slobody až-až. Ale i tak to je lepšie, než to bolo predtým,“ hovorí.
Dcéra Veronica od mamy vie, ako to kedysi s dvorením či randením bolo. „Aj matky mojich kamarátok mali rovnaký osud ako tá moja. Žili podľa tých istých pravidiel a robili, čo sa od nich očakávalo," hovorí Veronica.
Vie si vôbec Veronica predstaviť, že by musela žiť ako jej mama? „Muselo to byť veľmi smutné. Nemali žiadnu voľnosť, vždy museli sedieť doma pod dohľadom rodičov. Aj na to, aby išli čo len do kina, museli dostať povolenie. Myslím si, že to je prehnané," rozhodne krúti hlavou Veronica. Vraj ona by to nevydržala.
V postavení žien v spoločnosti sa počas 30 rokov demokracie v Španielsku veľa urobilo, no i tak vás realita a jej stereotypy môžu stále ešte zaskočiť. Naprávať krivdy je i úlohou ministerstva rovnosti príležitostí. Niekedy mám však pocit, že 32-ročnú ministerku by niektorí starší muži-politici najradšej tiež zavreli doma pod zámok.
