Největší romantik ve Španělsku? Zedník!

Carmen mi rozpráva, ako raz išla s mamou a dvomi sestrami po meste, keď okoloidúci pán spustil: „Pani, vediete si tu tri ruže, čo tri ruže, celý ružový sad tu popri mne prechádza!“ Pán svoju reč vraj gradoval, prešiel až do veršov, ba bola z toho nakoniec hotová óda.

Asi už tušíte, že piropo je lichôtka, kompliment, alebo slovná poklona ženskej kráse a grácii. Muži z oblasti Stredomoria sú povestní tým, že strúhajú komplimenty neznámym ženám len tak, na ulici.

„Keď idete ráno do práce, ešte poloospalá a bez nálady, a zrazu vám niekto povie: ,Aká si len pekná, dcéra moja. Hneď si mi rozradostnila dnešné ráno,‘ tak potom sa aj vy rozveselíte. A hneď sa vám vykračuje do roboty ľahšie a ešte sa na neznámeho aj usmejete,“ rozpráva Carmen.

Špecialistami na piropos sú v Španielsku robotníci. „Najmä ti zo stavby,“ vraví mi Beatriz. Keď ide okolo nejaké dievča, alebo žena, nezvyknú prepásť príležitosť a vždy niečo zakričia.“ Ale pozor – málokedy sa stane, že by piropos od mužov, ktorí na vás kričia z lešenia, alebo z jamy pri rozkopanej ceste, boli vulgárne.

Práve naopak. Ak máte šťastie, chlapíci zo stavby sa v lichôtkach na vašu adresu na plné hrdlo predbiehajú. Často tvoria verše a metafory pravdaže preháňajú. Na Beatriz nedávno zakričali: „Bonbónik, spadol ti papierik.“ „Aký papierik?“ ona na to. „Predsa ten, v ktorom ideš zabalená, bonbónik!“

Ženy, aj keď sa väčšinou tvária, ani čoby nič nepočuli, vnútri ich piropo poteší a zahreje. Vlastne aj španielske slovo piropo pochádza z gréckeho pyropus alebo pyros, čo znamená niečo ako červený oheň. Muž, čo rád rozpráva piropos, by potom možno mohol byť – aj keď nie piroman – aspoň piropoman. Pretože niektorí sa dokážu tak rozohniť, že nezostanú len pri slovách…

„Raz som išla po meste a na terase baru sedelo niekoľko postarších elegantných pánov. Obuté som mala vysokánske opätky, veď som mohla mať vari len 20 rokov. Zrazu si jeden z mužov dal dole sako a požiadal ma, aby som mu po ňom prešla. Vraj ho už na pamiatku nikdy ani len nevyperie,“ rozpráva Carmen.

„Ja som mu na to hovorila, že nie, po saku že mu neprejdem. Ale on nástojil, že sako si už odloží navždy, keď mu po ňom prejde moja noha. Že to bude jeho relikvia. Ja som sa pravdaže zdráhala, ale nakoniec ma dvaja muži chytili každý z jednej strany za ruku a mne nezostávalo iné, ako mu po tom saku na zemi v centre Sevilly prejsť. Popri tom mi ešte všetci pravdaže skladali ďalšie komplimenty,“ spomína.

V posledných rokoch sa zvyk hovoriť ženám lichôtky však akosi vytráca. Potvrdí mi to aj 45-ročná Carmen: „Muži z našej generácie pomaly starnú. A je pravda, že mladí už piropos nehovoria. Ani to nevedia. Vyjadrujú sa skôr hrubo a neslušne.“

To isté si myslí aj asi o polovicu mladšia Beatriz. „Je to tak. Mladí dnes komunikujú najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Porozprávať sa osobne a bezprostredne už takmer ani nevedia. Ani rýchle životné tempo dobrej komunikácii a sem-tam aj nejakej tej lichôtke nepridáva. A to je škoda,“ uzaviera mladá Španielka.