Legendami opředený Řetězový most v Budapešti

Lánchíd - Reťazový most má určite všetkých päť "P", ale postavili ho v znamení troch "P". PPP-projekt - takto by sme nazvali dnes konštrukciu, v ktorej ho vybudovali za účasti uhorského štátu a troch veľkobankárov. Z nich mal hlavné slovo istý György Sina ako hlavný investor, ktorý veľkoryso prepustil tretinu investície svojim konkurentom, Móricovi Wodianerovi a Salomonovi Rotschildovi z Viedne.

Sina sa však nenarodil ako György, lež skôr ako Georg, Djordje či Džurdžu, alebo Georgios. Pochádza totiž z pogréčtenej vlašsko-rumunskej rodiny z juhu Albánska. Do Uhorska musel utiecť, lebo ho hnali Turci. Stal sa mecenášom všeličoho a nechal sa nahovoriť na financovanie Reťazového mostu.

Myšlienka sa však zrodila v hlave jedného z najbohatších uhorských aristokratov Štefana Széchenyiho niekedy na začiatku 20. rokov 19. storočia. Hnal sa vraj domov na svojom koči, lebo dostal správu, že mu zomrel otec. To bol december, Dunaj bol nebezpečne zľadovatený. Pri peštianskom prievoze sa nenašiel nik, kto by ho vzal na druhú, budínsku stranu.

Tak sa nahneval, že už viac nemohol zabudnúť na ideu postaviť tu most. Keďže bol - s prepáčením - magor, tvrdo išiel za svojím cieľom - pozdvihnúť krajinu uhorskú na európsku úroveň. Celkovo sa mu darilo, no sám sa z toho zbláznil.

Bol proste génius. Celý svoj majetok venoval na šľachetné účely a presadzoval moderné metódy rozvoja hospodárstva podľa anglického vzoru. V slávnej peštianskej revolúcii roku 1848 bol ministrom dopravy, predtým ešte dal svoj ročný príjem na založenie akadémie vied, udomácnil v Uhorsku kasína, konské preteky a iné panské huncútstva, po česky rošťáctva. Takže v podstate najväčšie zásluhy na vzniku Reťazového mostu má on. Aj ho po ňom pomenovali.

Sme teda opäť pri moste. Bankári získali koncesiu na most na 87 rokov. Zato presadili, že každý, kto cez neho prešiel, musel zaplatiť mýto. Akurát šľachta trocha protestovala, lebo uhorská šľachta bola dovtedy zvyknutá za nič neplatiť. Ešte som nespomenul anglických staviteľov, rôznych Clarkovcov, ktorí neboli jedna rodina. Z nich vedúci tejto megastavby Adam Clark sa vkradol Maďarom do sŕdc najviac. Možno aj preto, lebo neskôr projektoval aj krásny tunel pri Reťazovom moste.

A keď sme už pri menách, je tu istý Ján Marschalko z Levoče, ktorého sochy ozdobujú okrem košického Dómu aj Reťazový most. A nie hocijaké. Sú to obrovské levy, o ktorých sa hovorí, že keď prší, vtiahnu most do tunela. A hovorilo sa o nich aj to, že nemajú jazyk.

Tento Marschalko bol taký sebaistý človek, že verejne vyhlásil: Ak niekto nájde na jeho levoch nejaké nedostatky, skočí do Dunaja. Na otváracom ceremoniály vraj jedno dieťa vykríklo, že tie levy nemajú jazyk. A Marschalko z Levoče vraj skočil do Dunaja. Je to však legenda. Jazyk majú, len ho zdola nevidno, a aj náš sochár sa dožil úctyhodného veku.

Legiend, povier, dokonca prísloví spojených s Reťazovým mostom je veľa. Napríklad roku 1849 ešte technika nebola dokonalá, keď viacerí prechádzali cez most naraz, rozkýval sa. Maďarčina aj používala prirovnanie: Život je ako Reťazový most, čo znamenalo, že je rozkývaný, neistý, ako osud celého národa.

Apropo! Národ bol na križovatke, rozkývaný, aj počas revolúcie roku 1956. Keď prišli Rusi na tankoch, emigrovali desaťtisíce ľudí na Západ. Ale tí, ktorí tu zostali, a bola ich drvivá väčšina, neodišli údajne preto, aby sa mohli kochať, kedy sa im len zachce, v nádhernej dunajskej panoráme s Reťazovým mostom.