V podzemí maďarských Gellértových lázní je pořádně horko
Asi nikoho nepřekvapí, že v termálních lázních je teplo. A co teprve pod nimi! Ředitelství budapešťských Gellértových lázní, které patří k nejznámějším na světě, si u příležitosti světového dne vody usmyslelo, že otevře veřejnosti také ty části, kam jinak noha obyčejného smrtelníka nevkročí – tunelový systém, strojovnu i samotné termální prameny.
Obrovské mašiny asi dve poschodia pod zemou poháňajú teplú, 41-stupňovú vodu, ktorá vyviera z trinástich prameňov, z ktorých tri používajú Gellértove kúpele. Sprevádza nás hosteska Eva, ktorá má históriu kúpeľov v malíčku. Zídeme dole do strojovne, kde sa vyrábajú umelé vlny, na záver k prameňom a do aragonitovej jaskyne.
„Blatné kúpele – takto to tu nazývali už pred tisíc rokmi, keď sa na úpätí kopca vydierali na povrch teplá voda a bahno, ktoré sa usádzalo navôkol. Jedno aj druhé používali na liečbu už vtedy,“ hovorí naša sprievodkyňa.
Až taký rušný kúpeľný život tu pred tisícročím ešte nebol, skôr medzi sebou bojovali staromaďarskí pohania a kresťania. Obeťou takéhoto konfliktu sa stal sám biskup Gellért, po ktorom je pomenovaný kopec, liečebný hotel i termálne kúpele. Tu mi nedá, aby som nepoznamenal, že Maďari, čo sa dá, pomaďarčujú, nájdu všetkému cudziemu maďarský ekvivalent.
Predstavte si, že český Václav je po maďarsky Vencel. A rovnako Gerardo je Gellért. Ja to chápem. Veď ako by znel názov jednej z dominánt Budapešti – Gerardov vrch, alebo Gerardove kúpele. Ale biskup pochádzal z Talianska a cestou do Svätej zeme zablúdil do Uhorského kráľovstva. Dokonca sa stal vychovávateľom kniežaťa Imricha, syna zakladateľa štátu Štefana I.
Dostal sa do konfliktu s pohanskou skupinou, ktorú sa ešte nepodarilo pokrstiť, a tí ho zhodili z kopca. Neumrel však, a tak ho dobodali, pričom Gerardo-Gellért sa neustále modlil za ich spasenie. Však ho neskôr aj vyhlásili za svätého.
Toto už nie je horor. Hotel s oddelenou ženskou a mužskou termálnou časťou otvorili roku 1912. No prišla do toho prvá svetová vojna, čo pochopiteľne trocha zabrzdilo rozvoj kúpeľníctva v Budapešti. Nakoniec 26. septembra 1918 Gellértove kúpele otvorili v plnej kráse.
Ale dodnes raritnú časť – veľký vonkajší bazén s umelo vyrobenými vlnami – otvorili až roku 1927. Prvý takýto stroj v Európe na výrobu vĺn s drevenými piestmi stále funguje, hoci práve odpočíva – čaká na jarné otvorenie vonkajšieho bazénu. Je to však priemyselná pamiatka.
Príroda vyryla jaskyňu Svätého Jána, alebo ako Maďari hovoria Ivana, a vedľajšiu aragonitovú jaskyňu. Nie sú síce veľké, zato obe majú karfiolovitý strop. Kedysi dávno tu žil práve pustovník a svätec Ján-Ivan, v nedávnej dobe sa sem zvonka prebili bezdomovci, preto východ zamurovali. Teraz sa priestor nepoužíva na nič.
A už sme ešte nižšie, kde sa nachádza 13 prameňov, ktorých vodnatosť je 50 až 60 kubických metrov za hodinu. Z prameňov vytláčajú vodu do nádrže, ktorá má 730 kubických metrov, a potom odtiaľto prúdi voda priamo do trinástich bazénov.
V tunelovom systéme je naozaj sparno, nečudo, že tu plánovali podzemnú mediteránnu záhradu. Tento projekt umrel už v zárodku, no podzemnou električkou chceli pospájať spomínané tri kúpele pri Dunaji. Vo výklenku sú pramene, ktoré vlastne nevidíme, pretože je to tu prísne chránené. Prezrieť si môžeme len okrúhlu šachtu.
Škoda, lebo som sa tešil práve na to – na číru vodu, ako vyviera zo zeme, mierne bublinkuje a rodí sa z nej niečo, kam sa potom chodia liečiť, alebo len tak sa čľapotať z celého sveta.
