Puberta v kolumbijských horách není nic jednoduchého
Stěžuje si vaše předpubertální dítě, že nemá nejnovější telefon a nechutná mu, co mu navaříte? V husté džungli v jihoamerické Kolumbii se čtrnáctiletí indiánští chlapci také zajímají o novinky, které přináší doba. Jen to nejsou mobily, ale gumové holínky. Pokud jde o jídlo, nepříčí se jim jíst ani tvrdou juku s vajíčkem. A dokonce i když je k jídlu každý den v týdnu. Hlavně, že je co jíst.
„Napísať viem len svoje meno, naučili ma to turisti, ale v mojom rodnom jazyku damana, viem počítať do 30,“ vraví mi 14-ročný domorodec Mariano. „Ambiwa je osem, uwa je desať.“ Nedalo mi neskúsiť, čo naozaj vie, a poprehadzovať mu číslovky tak, aby nešli po poradí. Zjavne sa ale nestratil.
Sedíme pri stole pod strieškou na dvore jeho tety, v horách v kolumbijskej oblasti Sierra Nevada. Práve sme strašne zmokli, ale on sa ďalej usmieva. Snedú pleť mu zakrývajú kedysi biele šaty, strih á la vrece. Cez prsia má prevesenú mochilu, z kaktusu ručne utkanú tašku, znak toho, že je to muž.
Tvár má totiž ako bábika, hladkú, hádam bez jediného chĺpka. Dlhé vlasy. Nie je dievča, lebo nenosí náhrdelník. Na hlave má biely klobúk – charakteristický prvok kmeňa, ku ktorému patrí. Jeho ľuďom hovoria Arsarios alebo tiež Wiwa. Mariano sa ešte len učí čítať, ale pozná číslice. Pri práci, ktorú robí, je dôležitejší úsmev a počítanie.
Je niečo ako horský nosič. Zíde z hôr do dediny, naloží tovar a stúpa. Začal pred rokom, teda už ako 13-ročný nosil na chrbte náklad do takých kopcov, kde už ani mulice nevylezú a kde sa nám, turistom, pri výstupe zdala byť na ťarchu aj prázdna plastová fľaša. To, čo sme my prešli bez nákladu za štyri päť hodín, Marianovi s niekoľko desiatok kíl vážiacim vrecom na hrbte trvalo o polovicu menej.
Je mu trinásť a vie, čo je robota
Na dvore majú malý obchod. Pivo, kolu a sladkosti nosí tam, pre turistov. Komunikuje s nimi v podstate len on. Dve dospelé ženy, ktoré sa starajú o domácnosť, vychádzajú, len keď je to nevyhnutné. Usmejú sa a rýchlo sa zase potichu stratia v dome.
Kŕdlik rozkošných bosých detí toho tiež veľa nenabľabotá. Ich otcov sme nevideli. Lovia zver alebo pracujú v lese, ale nikto vraj nevie, čo presne robia. Aké je to dôležité, som pochopila z toho, čo sa ma Mariano snažil naučiť po damansky v základnej slovnej zásobe: „Čau, idem, zajtra sa vrátim.“
„Keď ide so mnou a vidím, že prší, čo znamená, že rieky rýchlo stúpnu, nenechám ho vrátiť sa samého. Radšej ho na pár dní vypýtam od rodičov. Je to ešte len chlapec, mohla by ho vziať voda. Preto chcem, aby bol s nami,“ vysvetľuje mi Luis, sprievodca, ktorý si Mariana a dvoch ďalších nosičov najíma na cestu do Strateného mesta s turistami.
Prisadol si k nám, lebo chcel vedieť, na čo sa Mariana budem pýtať. „Predsa len nie je dospelý. Dávam mu menší náklad a dám mu k tomu o niečo menej peňazí. Ak jedna noša stojí 30 tisíc pesos, teda asi 16 dolárov, naložím mu menej a dám mu 20 až 25 tisíc pesos,“ dodáva Luis.
Draho vykúpený „luxus“
Mladý domorodec trávi veľa času v práci, s cudzincami. Aj preto Mariano vie, čo sú peniaze a na čo slúžia. Vie, koľkokrát musí vyniesť náklad do hôr, aby potom na trhu v Santa Marte mohol kúpiť, čo im nedá príroda sama – oblečenie, gumené čižmy, rýľ, koráliky, mušle do tradičného popora.
Teraz to už vie. Keď pred rokom začínal ako chlapec, ktorý nevie ani poriadne čítať, ani poriadne počítať a hlavne ani cudzí jazyk – lebo vtedy ešte nehovoril ani po španielsky – neraz ho oklamali. Stalo sa, že za dva dni nosenia dostal dolár, maximálne dva.
V tej chvíli to však nevnímal ako podvod. Zderstvo za 2000 až 4000 pesos, ktorého sa stal obeťou, pre neho znamenalo prácu, ktorú bol ochotný urobiť ako výmenu za pár sekúnd strávených podľa neho luxusne – pri pití koly a pri jedení čokoládových cukríkov.
