Postoupili jsme na mistrovství Evropy. S gulášem

Volanie roztúženého jeleňa, aj rozlúčku s odstreleným jeleňom som nahral pred pár dňami v chotári obce Bőszénfa, kúsok na juh od mesta Kaposvár. Je tu poľovnícky revír i poľovnícky dom, jelenia farma, aj malý závod na spracovanie diviny, no a najmä pre deti hladkáreň vysokej zveri, kde k vám niektoré jelenice prídu a doslova do vás štuchajú, ako psík, aby ste ich pohladkali.

"Ročne máme približne päť, šesť tisíc návštevníkov. Sú to najmä škôlkari, školáci, mladí ľudia, ktorí sú voči krásam prírody otvorení," hovorí vedúci celého komplexu János Nagy.

My síce nie sme deti, ale otvorení sme voči všetkému, čo súvisí - po prvé - s divou zverou, aj sa na ňu vďačne pozeráme, počúvame ich zvuky, hladkáme ich, keď prídu dosť blízko, kŕmime chlebom. Po druhé - s divinou, s ktorou sa tiež dostávame do veľmi úzkeho kontaktu. Najprv v podobe jelenej šunky nakrájanej na tenko ako papier, zrnitej hrubej klobásy z diviaka, s kolieskami fialovej cibule a bielym maďarským chlebom.

Tu sme sa zoznámili aj s Erzsikou, ktorá sa trocha hanbila pred mikrofónom. Erzsiku prosím, aby mi vysvetlila, čo mi to ponúka, je to ako pizza. Volá sa to však langalló - "niečo horiace". Je to stará historka. "Gazdiné, kedysi, keď piekli chlieb, odložili kúsok cesta, rozvaľkali ho, potreli smotanou, prípadne na neho dali klobásu či slaninu a šuch, do pece tiež. A keď to kuchárka vyberala, začala horieť aj jej sukňa," povedala Erzsika.

To nám už ľudový súbor obce Bőszénfa hrá k druhej podobe nášho stretnutia s divinou: je to najprv jelenia ragú-polievka, potom pečený jelení chrbát s višňovo-čučoriedkovou omáčkou, ďalej pečený diviak s dubákovou omáčkou, to všetko splachované vínami z mediteránnej vilányskej oblasti, ktorá je odtiaľto tiež, akoby kameňom dohodil. A ešte nás čakala účasť na slávnostnej rozlúčke s jeleňom, ktorého zastrelil rakúsky poľovník.

"Poľovníctvo teda nie je športom jednoduchých ľudí, lebo je to drahá hra. Len samotná možnosť zastreliť tohto jeleňa vyšla Rakúšana 4,5 tisíc eur. Nám ostatným zostáva radosť z prírodných krás, z dobrého vzduchu," hovorí starosta obce Bőszénfa István Nyitrai.

Ešte dovysvetľuje, že to, čo sme videli, je umelý chov divej zveri, najmä jelenej. Je tu ich 1500 kusov. A krutá pravda: skôr či neskôr sa z nich stane mäso. Mäso, ktorého zjedia Maďari ročne v priemere iba 20 dekagramov. Škoda, divina je veru drahá.

Ale nám sa o tom hovorí ľahko, na druhý deň dostávame poldruha kilogramu zdarma. Je to náš pracovný prostriedok, presnejšie predmet či objekt našej mimoriadne významnej činnosti. A už teda nadišiel čas, aby som konečne vysvetlil, kto sme to "my".

"Dnes sme na štvrtých majstrovstvách Maďarska vo varení gulášu z diviny pre novinárov. Sme na výstavisku v meste Kaposvár, maďarskí novinári rozostavali 24 trojnožiek s kotlíkmi, čiže toľko je aj družstiev," vraví hlavný organizátor Tamás Balogh. Ja len skromne dodávam, že ako novinár pracujúci v Maďarsku, tiež som mal právo zúčastniť sa, tentoraz aj vo farbách Českého rozhlasu. Snažil som sa, a náhodní okoloidúci môj - náš! - guláš aj patrične ocenili.

"Pravda je taká, že v ňom cítiť všetky koreniny. Má to zázračne dobrú chuť, nepreráža nič, všetko je dokonalé," hovorí muž, ktorý je podľa mňa veľký znalec loveckého gulášu. Názor poroty sa príliš nelíšil, keď nás pri konečnom zúčtovaní zaradila na štvrté miesto.

Akurát dosť, aby sme sa mohli zúčastniť na majstrovstvách Európy v podobnej disciplíne v Chorvátsku, už o mesiac. Dovtedy: halaliiii!