Kde jinde vařit brudet než na Jadranu?

Sme na ostrove Korčula, miestni hotelier ma poúča, čo tu treba vidieť a prežiť, čo človek nenájde na pevnine. Je zaujímavé, že na prvom mieste spomína gastronomickú ponuku. To je vraj špecifické a unikátne a originálne. A predovšetkým brudet. Ja len skromne poznamenávam, že brudet je aj na pevnine, pravda, iný.

Cestou sem, na tento dalmatínsky ostrov sme sa zastavili na Makarskej a v rámci prípravy na súťaž sme ochutnali túto špecialitu v miestnej reštaurácii. Nuž, boli sme trocha sklamaní, pretože išlo v podstate o rybací guláš s hustou šťavou, veľkým množstvom paradajok či pretlaku a rybacích kostí... Polenta, čiže kukuričná kaša, ktorú k tomuto brudetu podávali, bola chutnejšia.

Nuž, ostrovný brudet je iný. Aký? "Treba predovšetkým olivový olej, cibuľa a miestnu špecialitu znamenajú kapari." My kapari nemáme, ale máme svoju predstavu o dobrom jedle a chuť ho aj pripraviť.

Ale kde sme to vlastne? Na ostrove Korčula, to sme už hovorili. Ešte bližšie - v dedinke Brna, na brehu čarovného zálivu. Táto obec má len do dvesto obyvateľov, ale majú tu domy - nové, staré a ešte staršie - obyvatelia správneho strediska ostrova, mesta, ktoré sa nazýva Smokvica. V dňoch tesne pred Veľkou nocou je tu takmer mŕtvo, ešte sa ani nezačali prípravy na turistickú sezónu.

My sme tu prvé lastovičky. My, novinári najmä z Chorvátska, potom z Bosny a Hercegoviny, Slovinska a poskromnejšie z Maďarska a Slovenska. Toto sú otvorené majstrovstvá Chorvátska vo varení brudetu (možno dodať, že aj Majstrovstvá Európy, lebo si túto súťaž dal, možno trocha prehnane, patentovať hlavný organizátor, duša podobných akcií, náš kolega a priateľ z Radia Rijeka Vlado Jurič).

Dievčenský zbor Teramol prezentuje dalmatínske pesničky aj nám, novinárom. Možno preto, aby sa nám lepšie varilo. Sme teda v dedinke Brna. Odteraz možno budem používať zvrat, že "malé ako Brna...". Súčasťou "rivy", čiže nábrežia je aj námestíčko, kde sme rozostavali svoje kotlíky na trojnožkách, dokopy štrnásť družstiev.

Miestni obyvatelia, ale aj iní Korčuľania, ktorí sem prišli práve pre túto udalosť "európskeho formátu", mohli medzi nami chodiť slobodne. Aj to robili, nakúkali do kotlíkov, a keď už bolo jedlo skoro hotové, vlastnými lyžičkami načierali a ochutnávali z brudetov, pričom si neodpustili ani ironické poznámky v zmysle "čo tu tí pisálkovia z ďalekej pevniny chcú mútiť". Podpichovanie niekedy striedala pochvala, ktorá sa zdá byť tiež úprimná.

"Jako dobro," povedal odborník, šéf hotela, Korčulan, na náš brudet, ktorý je teda podľa neho veľmi dobrý. Napriek tomu, že sme do toho nedali kapari. Ale čo sa vlastne dávalo do kotlíka? Tu by som sa na chvíľu zastavil. Človek pôsobiaci v krajine, kde "halászlé", čiže rybacia polievka je národným jedlom, sa nachádza vo veľkom nebezpečenstve, ak chce uvariť niečo podobné, len trocha hustejšie.

Takto pochodilo družstvo z Rádia Pécs, ktoré skončilo na poslednom mieste. Dali do brudetu aj mletú červenú papriku, čo je zásadná chyba a zároveň zásadne odlišuje brudet od rybacej polievky známej v našich končinách. Ďalší základný rozdiel je samozrejme ten, že sa brudet varí z morských rýb.

Ďalej: do veľkého množstva cibule upraženom na olivovom oleji sa dáva aj bobkový list, cesnak, pokrájané čerstvé paradajky, alebo celé rajčiny z konzervy, alebo ešte aj pretlak, pravdaže soľ a korenie. S tým sa pražia chvíľu kúsky ryby, ktoré sa potom zalejú nie vodou, ale suchým bielym vínom, podaktorí dávajú do toho aj vínny ocot, či citrón. Slovom: brudet musí byť kyselkavý.

P.S. Gregor nás požádal, abychom neprozradili, jak vlastně v soutěži o nejlepší brudet dopadl. Možná se styděl za svoje 5. místo ze 14 účastníků. Ale to jednak není vůbec špatný výsledek - a jednak v téhle soutěži není důležité umístění, ale hlavně samotná účast a přátelská atmosféra. Nebo, jak říkají Chorvati - "druženje".