Chorvatské ústřice strčí prý ty francouzské do kapsy
Kdo z milovníků mořských plodů by nesnil o tom mít neustalý přísun čerstvých slávek, škeblí nebo ústřic. Třiatřicetiletý Nikša si takový sen splnil. V zálivu u paty chorvatského poloostrova Pelješac provozuje svoji mořskou farmu. Aby si mohl k obědu nebo večeři pochutnávat na vzácných mlžích, stačí, aby vyběhl z domu. A cestou zpátky si ještě stihne utrhnout citrón.
Človek z ďalekého vnútra pevniny, ktorý pri Jadrane doteraz iba jedol takzvané čierne mušle – po česky slávky jedlé, po chorvátsky dagnje či mušule, eventuálne školjke – nemá potuchy, ako sa začína chov týchto podmorských živočíchov.
„Veľké, dospelé jedince vypúšťajú v zime do mora semeno, ktoré sa zachytáva na takzvané konope, a začnú sa v ňom vyvíjať malé mušličky,“ popisuje Nikša. „Po niekoľkých mesiacoch sa toto konope vytiahne z mora, malé čierne mušle sa uložia do podlhovastých valcovitých sietí – akoby sieťovitých rúr – z umelého vlákna. Tie sa opäť zavesia do vody a mušle rastú ďalej.“
„Netreba s tým v podstate už robiť nič. Stoja tam dva roky, akurát ich raz do roka treba otočiť, aby nepadli na dno, ináč sa kŕmia sami planktónmi,“ dodáva majiteľ farmy. Tento rýchlokurz absolvujem pri malej odbočke z hlavnej cesty smerom na polostrov Pelješac.
Narazíte na ňu ešte pred mestečkom Mali Ston, ale už za úsekom, ktorý zo súvislého chorvátskeho morského pobrežia je vykrojený pre Bosnu a Hercegovinu. Teda kúsok za mestom Neum, blízko bosniansko-chorvátskeho hraničného priechodu.
Mnohí si to možno ani nevšimnú, lebo cesta sa tu zvažuje, je rovná a vodiči upaľujú tadiaľto rýchlejšie, než je povolené. Ale pri ceste je stánok s nápisom Svježe školjke, čiže čerstvé mušle, kde kilogram predávajú iba za 7 kún, necelé euro, a ustrice – kus za 3 kuny, čiže ani nie pol eura.
Pod svahom je ukrytá drobná osada Mali Voz s niekoľkými domami, ale aj pohrebiskom i starou kaplnkou. A konečne by som už mal predstaviť Nikšu Šerliju, 33-ročného mladíka, ktorý ma do tajov chovu týchto delikates zasväcuje.
Ide o rodinnú záležitosť, z tejto práce žije on, brat a matka. Svoju rodinu ešte nemá. Odkedy robí túto prácu? Odmalička. Žeby to bol býval jeho sen? Ani nie, ale to robil zosnulý otec i dedo. A ďalšie sny? „Ani nie, akurát možno súťažiť s Francúzmi, ktorí nerobia lepšie nič, ako my. Najmä čo sa týka ustríc, sme na poprednejších miestach než oni,“ myslí si Nikša.
Ustrice – to je trocha komplikovanejšie, niečo iné než čierne mušle, hoci postup je podobný. Takisto sa zachytáva semeno, ale mušle treba ukladať na vrchu vody, ustrice zasa úplne na dne mora.
Nikša sa teraz obáva, aby celá jeho podmorská farma nepadla na dno. Všetci chovatelia na tomto područí prežívajú strach pred rybou nazývanou orada, ktorá sa tu rozmnožila a spôsobuje obrovské škody. Požiera totiž mušle a v posledných rokoch zlikvidovala možno viac než polovicu úrody.
Predtým mali aj veľkoodberateľov – reštaurácie a obchody, ale odkedy tu vyčíňajú orady, nemôžu ponúkať svoje plody vo veľkom. Ale Nikša je spokojný. Po ťažkej robote sa chodí zabávať do Dubrovníku. Čo mu ja závidím, ako aj to, že každý deň zje pár kusov ustríc.
