Zničený Kolontár je v obležení novinářů z celého světa
Nevídaná ekologická katastrofa, která přesně před týdnem zasáhla Maďarsko, přitáhla pozornost celého světa. Z nádrže s jedovatým odpadem uniklo na milión kubíků toxického bahna, kvůli kterému už zemřelo sedm lidí. Za těch několik kritických dní už jsme si dobře zapamatovali hlavně název nejpostiženější vesnice Kolontár, která leží nejblíže ohnisku ekologické katastrofy. Na velmi větrném místě jsem našel skromné, ale odhodlané obyvatele zamořené vesnice.
Toľkých znamenitých predstaviteľov svetovej tlače som videl naposledy v polovičke 90. rokov, keď na budapeštiansky summit OBSE prišiel ruský i americký prezident a, samozrejme, mnohí ďalší. Štvrtý deň, tu v Kolontári už nie je sú ani tak zaujímavé chvíle tragédie, ako sa to udialo, prebiehalo.
Každý si hľadá svoj príbeh, a musím povedať, že Kolontárčania sú mimoriadne ochotní. Takmer „profíci“. Veď tu poskytujú rozhovor francúzskej televízii, tam CNN, obďaleč kolegovi z fínskeho rádia, a vôbec im nevadí, keď ich sníma fotograf zo Záhrebu. My zasa sme zvedaví, ako to vyzerá vo štvrti, ktorá je doslova vyholená.
„Skupina novinárov tu čakáme práve na to, aby nás tam pustili a mohli by sme to nafotografovať. Ináč, od rána je to uzavretý priestor práve preto, aby záchranné jednotky mohli plniť svoje úlohy, najmä čistiť terén,“ hovorí jede zo žurnalistov.
Už sme teda vnútri, v uzavretej zóne a sledujeme dobrovoľníkov, ako vynášajú z dvorov bahno. Oslovujem jedného z nich, ktorý prišiel zo susednej dediny, či vôbec má zmysel to, čo robia. Ani nie, hovorí, ale niečo robiť treba. Vie si predstaviť, že ľudia, ktorí tu bývali, už sa sem nechcú, najmä však, nemôžu vrátiť. Tu lopaty v podstate nemajú čo robiť, bude to práca pre stroje.
Bahnové cunami spustošilo všetko ako v Černobyle, no humor odtiaľto celkom nevymizol. Však by sa tu mohli bez toho zblázniť. Starší pán, ktorý si želá, aby som ho nazýval Anonymus, nachádza paralelu medzi farbou bahna a istým politickým smerom, s ktorým evidentne nesympatizuje.
„Bol tu aj Viktor, včera, a ja som mu pošepol do ucha, nikto to nepočul, a on sa potom len usmieval, že od pondelka je v Kolontári ešte aj Boh komunista,“ hovorí. Keď mu poviem, že som z českého rádia, rozjasní sa mu tvár. Bol v Karlových Varoch, pracoval v blízkosti, keď pre lignitové bane bolo treba premiestniť železničnú trať. „Karlovy Varyban, az egy výborný,“ dodáva. Netreba prekladať, rovnako vzdych, ktorý sa hodí tu, v Kolontári, uprostred ruín, azda najviac: „Bože můj!“
Za koľko sekúnd sa to tu odohralo? pýtam sa mladých manželov Takácsovcov pri ich zničenom dome. „Za toľko, čo vám to teraz rozprávame, približne. Oveľa väčšia by bola tragédia, keby sa to bolo stalo v noci. Ľudí by bol kal zaplavil v spánku,“ hovorí muž, a žena dodáva, že sa pozornosti sveta tešia, lebo to tu musia vidieť všetci.
Dalo sa tu žiť, predtým? pýtam sa asi štyridsiatnika pri zvalenom plote jeho domu. Samozrejme, jasné, práve si so ženou hovorili, aký je tu krásny pokoj, ticho, mier v tomto Kolontári, Pánubohu za chrbtom. A veru, mohlo to tak zostať, bodaj by sa svet o nás nikdy nedopočul, bodaj by nevedel, že táto dedina vôbec existuje.