Socialistické hračky vzbuzují nostalgii, i tu falešnou

V maďarských vitrínách nemůže samozřejmě chybět ani známá Rubikova kostka
V maďarských vitrínách nemůže samozřejmě chybět ani známá Rubikova kostka

Jaké bylo být dítětem za železnou oponou? Pokud jste rodiče a víte to, tak byste to možná mohli někdy povyprávět svým dětem. V Maďarsku se teď vrací k tomu, s čím si děti hrály za dob socialismu, tedy tehdy, kdy si totalitní režim zahrával s jejich rodiči. Tuto dobu totiž připomnělo budapešťské dopravní a technické muzeum se zajímavou expozicí. Československé hračky přitom byly u maďarských dětí mimořádně oblíbené a na tvářích návštěvníků i dnes vyvolávaly zasněné a někdy i slzavé pohledy.

Nie je to z reklamného filmu spred 40 rokov. Smiech 6-ročného chlapčeka je živý a úprimný. Hrá sa s československou autodráhou, otec mu robí súpera, ale necháva ho vyhrávať. Takže sa teší. Ani nevie, že dve autíčka kúpil hlavný organizátor výstavy na blšom trhu v Prahe.

Aj teraz vidím dojatý úsmev na tvári 65-ročnej pani, ktorá mi vraví, že sa veľmi dobre pamätá na tieto hračky. Obe jej dcéry už majú 40 rokov, teraz je tu s vnúčatami, aby im ukázala, s čím sa hrávali ich rodičia.

„Často som stávala v rade, kým som mohla kúpiť jednotlivé hračky v obchodnom dome Corvin. Dnešné deti si ani nevedia predstaviť, aké to bolo, lebo teraz majú hračiek takú hojnosť všade, že až! Spomíname si na každú tu vystavenú hračku,“ vraví mi spokojná stará mama.

Plakát retrospektivní výstavy

A s nostalgiou pripomína aj hračky, ktoré sa vyrábali u nás: „Mali sme radi aj československé hračky, boli pevné, nedali sa zničiť, dlho vydržali, pritom boli remeselnícky vyrobené, napríklad električky, autíčka, aj sme ich odkladali, a keby som sa pousilovala, aj by som v komore niečo z nich našla.“

Iniciátor výstavy je fanatik na prvý pohľad

Tamás Janovszki, námestník riaditeľa múzea, ktorý obetoval dvesto českých korún na pražskom blšom trhu za dve autíčka vlani v novembri, keď túto výstavu pripravoval, je podľa mňa na prvý pohľad fanatik. Aj na druhý. O starých hračkách rozpráva s detským zanietením, o československých obzvlášť, tie sú aj dnes vzácne pre maďarských zberateľov.

Niektoré z nich bolo dostať v Maďarsku, iné zasa nie, museli za nimi s rodičmi cestovať do Československa, kde bolo dostať dobré hračky aj v najmenšej dedinke, v obchode s miešaným tovarom.

Vzrušenie vo výstavnej sieni spôsobuje vášnivý zberateľ, ktorý sa priznáva, že jeho byt je už malý, má tam retro-ríšu, v zberateľskej obci ho volajú Retro-Láďa, ktorý ako štyridsaťročný prežíva svoje druhé detstvo.

Populární československá autodráha

Najväčším hitom šliapací moskvič

Tamás Janovszki hovorí, že zberateľstvo hračiek začína byť v Maďarsku veľkou módou, aj tu vystavené predmety sú zväčša od zberateľov: „Každý má k starým predmetom iný vzťah. Niekto ich vyhadzuje, iný zasa ich opatruje. Aj pre tunajších návštevníkov, ktorým spôsobuje mimoriadnu radosť spoznávanie hračiek z ich detstva.“

Fotografie na stenách z hračkárskych fabrík, úryvky z dobových televíznych novín, ale aj šlágre z reproduktorov sú z obdobia totality. Deti sa museli hrať aj vtedy. S autíčkom, ktoré vyštartovalo, akonáhle dieťa stlačilo hlavu šoféra, alebo s naťahovacou škaredozelenou skákajúcou žabkou, so šašom na trojkolke, ktorý jazdil dokola takisto po natiahnutí, s drevenými nákladiakmi aj s plechovými tankami a lietadlami.

No a vrchol? Vrcholom bol – aspoň v Maďarsku, to si pamätám – šliapací moskvič. Každý šarvanec po ňom túžil. Aj teraz je najpopulárnejšia sovietska sekcia, ale ľudia s nadšením spoznávajú svoje hračky aj v endéeráckych, poľských, československých a maďarských vitrínach.

Výstavu hraček z období socialismu by organizátoři rádi předvedli i v jiných zemích, hlavně v České republice

Emócie sú dôležitou zložkou výstavy, ale je tu ich aj plno falošných

Dôležitou zložkou výstavy sú emócie, a tie dokonale vyvoláva zariadená izbička zo socializmu, ktorá bola zrejme rovnaká všade Dve deti sa hrajú v obývačke, okolo majú pohádzané hračky a premietajú si diáky, práve ide Snehulienka.

Dospelí si skáču do reči, spomínajú, aj slzu vyronia, lebo to bol ich svet, svet hračiek, v období, keď ešte neboli počítače. „Bol to však úplne iný svet. Cítime nostalgiu, ale je tu aj plno falošnej nostalgie. Napríklad na takéhoto trabanta sa čakalo vtedy 5–6 rokov, za výmenu ho bolo možné používať aj dvadsať rokov,“ zostává predsa len v realite Tamás Janovszki


Zvětšit mapu: muzeum, kde výstava probíhá, se nachází poblíž budapešťského městského parku