Mezi budapešťskými pouličními hudebníky

Pred dobrými pár rokmi som bol na prieskume v budapeštianskych uliciach. Hľadal som predovšetkým rómskych muzikantov, lebo sa vtedy veľa hovorilo o kríze cigánskej hudby v reštauračných zariadeniach. Kedysi dávno to patrilo - povedal by som - k základnej ponuke pohostinstiev. No postupne sa cigánski primáši vytratili, mnohí odišli do zahraničia, alebo začali hrať na ulici.

To bol zrejme zlatý vek pouličnej muziky, lebo všade, od Rybárskej bašty na budínskom Hrade, cez Citadellu na Gellértovom vrchu, po podchody pod rušnou Rákociho triedou vyhrávali kvalitní muzikanti. Bývavalo! - takto som nútený vzdychnúť teraz, keď sledujem, čo sa deje na tomto "fronte".

Dvaja starí Rómovia sa v podchode producírujú v podnapitom stave. Sem-tam to znie oduševnene, zato nesmierne falošne. "Spevák" aj priznáva, že po ich hrdle sa skotúľa raz pivo, raz poldeci, niečo zahrajú, potom ešte jedno pivo a ešte jedno poldeci, a takto si tu nažívajú.

Ale hľa, čo to tu za virtuóza na Františkovom námestí v samom centre Pešti? Miesto si zrejme zvolil preto, lebo aj on sa volá rovnako: Ferenc. "Som veriaci človek a vždy som sa snažil, aby som svojou hudbou velebil Boha," povedal. Dosť na tom, hrá božsky! Doteraz som ho vôbec nevidel. Veľa toho nenahovorí, ale na úroveň pouličnej hudby v Budapešti sa sťažuje aj on. "Je tu niekoľko profesionálnych hudobníkov, ale ich možno zrátať na prstoch jednej ruky."

Možno s ním súhlasiť, no jedného "profíka" poznám aj ja. Objaví sa raz na budínskom Moskovskom námestí, pri vchode do metra, inokedy v Pešti pri pešej zóne, na Voeroesmartyho námestí, putuje, hoci to s premiestňovaním nemá ľahké. Hrá totiž na pohároch, ktoré sú naplnené vodou do rôznej výšky, aby mohli vydávať rôzne tóny. Stačia už iba dve paličky, samozrejme dve šikovné, bývalé "cimbalové" ruky a produkcia je na svete.

József Sárközi hovorí, že na ulici hral na tomto ojedinelom hudobnom nástroji po prvý raz roku 1987. Vtedy vraj bolo oveľa viac pouličných muzikantov, hoci aj teraz je ich dosť.

Tu je napríklad saxofonista Gyula, tiež známa figúra. Láka najmä cudzincov, ktorí vedia, že to, čo práve hrá, je najväčším maďarským svetovým hitom: Smutná nedeľa. "Podľa mňa 80 percent hudobníkov hrá preto, lebo chce prezentovať nejakú formu žobrania," hovorí Gyula.

Veru, je to komplikované. Teraz by som sa vrátil k serióznemu pohárovému virtuózovi, ktorý sumarizuje svoj názor na stav pouličnej muziky v Budapešti takto: "Musím povedať, že, bohužiaľ, každý si sadne tam, kde chce, a robí si, čo chce."