Co za 70 let prozradí pět tisíc láhví vína?

Už pred desiatimi rokmi som označil myšlienku zamurovať víno s odkazom pre potomkov za geniálnu. Dodnes mi je ľúto, že ja som to urobiť nemohol, pretože som vysielal zatmenie naživo z Balatonfüredu a nemohol som si odskočiť do Tihanyu. Hoci pivnica, kam sa ukladali fľaše, bola odo mňa vzdušnou čiarou nie viac ako na tisíc metrov.

Výkonný riaditeľ vinárskej firmy, ktorá zamurované fľaše, takpovediac, spravuje, Tibor László hovorí, že hlavným cieľom tejto akcie bolo poslať odkaz do budúcnosti. Zamurovali 5000 fliaš kvalitného vína, takzvaného ovčieho chvostu z vrchu Somló pri Balatone.

"Víno bolo možné zakúpiť, kto to urobil, dostal aj list vlastníctva. Okrem toho mohol napísať list svojmu budúcemu dedičovi, ktorý túto fľašu vína prevezme," doplnil. Kedy? Pri nasledujúcom totálnom zatmení Slnka v tomto priestore, ktoré bude 3. septembra roku 2081.

Obsah listov je tajomstvo, obálky zalepili, uložili do oceľovej truhličky a vložili spolu s vínom poza múr. Jeden odkaz predsa zverejnili. Vtedajší prezident Árpád Göncz sa takto obracal na budúce generácie: "Viem, že ste už dávno občanmi krajiny, ktorá zaujala miesto v rozvinutej Európe. Viem, že nami vybudované základy sa ukázali byť pevné. Želám vám, aby ste sa tešili z našich kultúrnych a prírodných hodnôt v nezmenenej kráse."

Toľko teda Árpi báči. Jeho povzbudzovanie by sa zišlo, veru, aj dnes. Ale to iba mimochodom. Čo sa však stane s vínom za tie desaťročia do nasledujúceho zatmenia? Tibor László: "Rád by som sa to dozvedel, ale nemám veľa šancí, dožiť sa ešte vyše 70 rokov. No, víno výrazne zostarne tiež. Je zrejmé, že odkazy a samotná idea budú mať vyššiu hodnotu, než chuť vína."

Vlastnícky list musí každý starostlivo uschovať, odovzdať deťom a tie zasa svojim deťom, ktoré sa v spomínaný deň nasledujúcej "hvezdárskej totality" môžu prihlásiť v Tihanyi a prevziať si víno s riadkami od dedka či pradeda. Ja som už vtedy uvažoval, aký odkaz by som poslal svojim potomkom. Núkala sa mi - po zatmení - evidentná myšlienka: "Nebojte sa, po tme príde opäť svetlo. Hlavu držte hore nielen pri pohľade na zatmené Slnko." Čo poviete, mohlo by to byť aktuálne aj dnes? Svojim deťom to hovorím neustále. Hádam to odovzdajú aj mojim vnúčatám.

Vznešené myšlienky vtedy zaplavovali zrejme každého, kto vzácny prírodný jav mohol sledovať. Keď sa mňa pýtajú na najsilnejší zážitok z môjho dlhoročného pôsobenia v Maďarsku, vždy bez váhania spomeniem 11. august 1999, úplné zatmenie Slnka.

Už skoro ráno sme sa usalašili na pláži v Balatonfürede, tesne pri vode. Času bolo dosť - na opaľovanie sa, šantenie vo vode, na prípravu šampanského. Keď sa krátko po poludní Mesiac iba dotkol okraja Slnka, každý vyšiel z vody von, akoby na povel, sadol si na deku či lavicu a sťaby švihnutím zázračného prútika všetko stíchlo. Alebo skôr: onemelo!

Tisíce ľudí sedia na brehu jazera v absolútnom mlčaní a pozerajú sa na nebo. Určite vedia, že nenastane koniec sveta, ale predsa vzdávajú úctu prírode. Pokorne. Akiste sa zamýšľajú nad pominuteľnosťou, azda si v duchu sľubujú, že odteraz budú dobrí či aspoň lepší.

Požehnaný stav. Trvá počas niekoľkých minút celého zatmenia, až keď spoza Mesiaca vystrkuje Slnko von svoje prvé lúče, nastane neskutočné burácanie. Tiež, akoby na povel. Ľudia, tešme sa, sme tu, príroda nám dáva ešte jednu šancu.

Teraz, po desiatich rokoch mi však nezostáva iné, než si vzdychnúť: to zatmenie by mohlo byť oveľa častejšie!